Spoznali sa pred troma rokmi na letisku a rovnaký čas spolu cestujú po svete. Mária Slezáková a Andrej Matiáš sú slovenskí cestovatelia, ktorí už precestovali kus sveta. Práve teraz sa nachádzajú vo Vietname. My v Afi.sk sme si nenechali ujsť príležitosť a s Aďom sme sa porozprávali o tom, čo ich naučilo cestovanie. Svet, to nie je len Ženeva a blahobyt  a  Slovensko je najkrajšia krajina vo vesmíre. Aj to sa dočítate v rozhovore, ktorý vám prinášame. 




Ktoré krajiny ste už precestovali?
Zľahka sa bránime slovu precestovali. Znie to tak definitívne. My sa z drvivej väčšiny krajín vrátime zvedavejší a s väčším deficitom odpovedí ako sme mali pred cestou. Odkedy sme sa s Muškou spoznali vo Schwechate na letisku, čo bolo mimochodom tri roky naspäť, tak z Európy sme navštívili Rakúsko (úsmev) a Nórsko. Z afrických krajín zatiaľ len Egypt. Najväčšia časť nášho cestovateľského príbehu bola zatiaľ napísaná v Ázii. Navštívili sme Thajsko, Srí Lanku, Malajziu, Nepál, Indiu, Indonéziu a práve teraz, vám odpovedáme z mesta Hoi An v centrálnom Vietname.


Kam ešte plánujete cestovať?
Opäť to trochu otočíme. Nám sa osvedčilo nič naisto neplánovať, pretože, a teraz si na to požičiam slová Woodyho Allena - „Keď chceš rozosmiať Boha, povedz mu svoje plány.“ Tak máme v tomto smere iba niečo ako cestovateľské sny, aj keď sa priznáme, že letenky kupujeme pre lepšie ceny vždy s dostatočným predstihom dopredu. Láka nás čierna Afrika... Pribúdajú nám fajn kamaráti v juhoamerickom Chile, musíme ich určite navštíviť. A jasné, najkrajšia krajina na svete - Slovensko, na jar budúceho roku. Nechce sa nám do zimy, tak prídeme až s lastovičkami. Ak to bude máj budúceho roku tak sa vôbec nebudeme hnevať. 


Ako dlho ste na cestách?
V podstate odkedy sme sa stretli na letisku - od 15-teho januára roku 2013. Od vtedy alebo cestujeme, alebo zarábame na cestovanie. V ten deň oslavujeme obaja druhé narodeniny, nakoľko sa dá pokojne napísať, že sme sa vtedy obaja narodili do nového života.

Aké najväčšie doterajšie ponaučenie v pozitívnom zmysle slova  v porovnaní so Slovenskom ste zažili počas vašich ciest?
Že k šťastiu stačí málo, čo si my na Slovensku nie vždy uvedomujeme. Asi sa to nebude mnohým páčiť, ale skutočne – šťastie, to je stav mysle, osobné rozhodnutie. Napríklad, nikde sme nezažili väčšiu koncentráciu úsmevov na meter štvorcový ako v Indii. Tam na severe, v Ladakhu, žijú ľudia v nepredstaviteľne tvrdých podmienkach s minimom prírodných zdrojov, stále v súlade s prírodou a pritom im úsmev z tváre nemizne snáď ani počas spánku. Nejedná sa o také to americké šťastie s vybieleným úsmevom na tri prsty, týmto sa smeje duša. Teraz je moderné sa sťažovať, že je na Slovensku zle-nedobre, že nemáme peniaze na to či ono a všetci, by sme chceli druhé Švajčiarsko. Zabúdame pri tom, že palica má dva konce a aj na tom našom guľatom svete nie je iba Ženeva a blahobyt. Aj práve teraz, presne v tomto momente pekný zástup ľudí túži mať aspoň náš životný štandard. A nehovorím len o obyvateľoch Nigérie... Taký malý „detail“ ako je pitná voda (premýšľame o tom vždy, keď nesieme 20 litrový barel z obchodu.) je v Ázií  luxus a u nás doma pitnou vodou splachujeme záchody. Čo mimochodom tiež nepotrvá večne. Máme byť určite za čo vďační a na čo pyšní, len na to príliš ľahko zabúdame. Slovensko je totiž najkrajšia krajina vo vesmíre!

Kto je Muška a Aďo?

Mária "Muška" Slezáková a Andrej "Aďo" Matiáš, prešovske-trenčianske duo cestovateľov, momentálne na uletenom projekte Áziou na skoromotorke. 
Zaujímajú ich najmä bočné ulice, pretože hlavné cesty vo svete im začali pomaly splývať - na každej je  McDonalds, aspoň dve miesta kde dostať Colu a veľký blikajúci neón... Baví ich  z hlavného prúdu zahnúť doprava či doľava a tam sa väčšinou podľa ich slov dejú divy. O svojich cestovateľských zážitkoch pravidelne informujú na ich webe www.marushka.sk.

Autor: Afi.sk

Foto: marushka.sk

Cestovanie Rozhovory

4.11.16

Láska nie je abstraktný pojem. Je veľmi mocná. Je to pozoruhodný a inšpirujúci dar, ktorý dá človeku silu, odvahu, tvorivosť a nádej! Hovorí v rozhovore, ktorý vám prinášame, známy český herec Ondřej Vetchý, ktorý sa práve v tých dňoch predstaví slovenským divákom v novom českom filme Bezva ženská na krku. Česká komédia má ľudí zabaviť a rozosmiať. Ondřej Vetchý vám v rozhovore prezradí o čom je nový film a prečo, by ste si ho mali pozrieť. 


Aká je vaša postavu Božíčka, ktorú hráte v novej českej komédii Bezva ženská na krku.
Volá sa Bohumil, Božíček je myslené ironicky. Je to chlap, ktorý sa po zlej životnej skúsenosti ukryje na dedine, a tam žije životom, ktorý mu v danej situácii vyhovuje. Je intelektuálne zdatný. Ide o určitý druh rezignácie. Je príliš zaťažený minulosťou a po tom, čo ho postretlo, ho chápem. Nájde si pokojné miesto, kde sa zašije a je rozhodnutý to tu „doklepnúť“. Náhle mu však vstúpi do života ženská a navyše nie hocijaká. O to viac začína zúfalo bojovať o svoj životný štýl, ktorý si zvolil a mal ho do tohto osudného stretnutia plne pod kontrolou. 

Aké sú vaše kritériá pri výbere postavy po prečítaní scenára?
Pri každej úlohe je to iné. Vždy je to ale viazané na konkrétnych ľudí s ktorými môžem takto tráviť určitý čas, pretože inak by sme sa ani nestretli. Navyše je samozrejmé, že pri výbere rozhoduje scenár a herecké obsadenie. Za hereckých kolegov som ochotný aj bojovať, ak som presvedčený, že konkrétne úlohy sa im z určitého dôvodu hodia viac. V prípade filmu režiséra Tomáša Hoffmana išlo opäť o stretnutie s človekom, ktorého mám veľmi rád, vážim si ho a rozumieme si. Je to vzdelaný, dobrý, šikovný chlap, naša spolupráca funguje perfektne.



Film sa natáčal v malebnom prostredí Martiníc na Vysočine a Václavíc neďaleko Konopišťa. Je Vám tento kraj niečím blízky, vrátane prostredia dediny?
Scény sa natáčali aj v Pyšeliach pri Prahe, ktoré sú nádherné, veľmi sa páčila architektúra prvorepublikových viliek. Človeku dôjde, keď sa tu prechádza, ako boli ľudia, ktorí tu žili, šikovní, mali cit pre vkus a účel. To mi dnes v širšej miere veľmi chýba. Dedinský život je krásny - absolútne nezameniteľný, je len otázka, koho máte za susedov. Ak žijete na dedine, v mieste, kde si ľudia majú pomáhať a sú na sebe závislí, nie je nič horšie, ak máte za suseda kreténa, naopak, ak sú susedia skvelí ľudia, je to nádhera, čo platí samozrejme aj o mestskom živote.

Film Bezva ženská na krku je o hľadaní lásky, seba samého a o zmierení sa s rodinou. Ak by ste mali tento film odporučiť divákom, čo by ste im odkázali?
Je to príbeh o stretnutí dvoch dospelých ľudí. Film o tom, že človek má za svoj život plnú zodpovednosť a to po celú dobu jeho trvania. Film o láske, ktorá ľuďom môže pomôcť. Najmä tým, ktorí už nemajú alebo stratili chuť, odvahu a silu veriť, že by im ešte niekedy mohlo byť pekne. Vďaka šťastnému stretnutiu dokážu hlavné postavy prežiť najkrajší kus svojho života a to v situácii, keď už tomu ani jeden z nich neveril. Láska nie je abstraktný pojem. Je veľmi mocná. Krídla lásky z vás urobia lepšieho človeka, a ak táto láska vydrží, tak je človek lepším po celý život. Láska je pozoruhodný a inšpirujúci dar, ktorý dá človeku silu, odvahu, tvorivosť a nádej! Mať odvahu pustiť sa do rizika nového vzťahu so všetkými rizikami a dôsledkami totiž nie je sranda!

Autor: Afi.sk

Foto: cinemart.sk

Film Rozhovory

21.10.16

Známy český hitmaker Michal David je na scéne už štyridsať rokov a stále vypredáva koncerty. Je jednou z najväčších osobností českého šoubiznisu a jeho pesničky majú veľkú popularitu. S Michalom Davidom sme sa porozprávali o úspechu jeho hitov, radosti a entuziazme.    




Začínali ste v skupine Kroky a dnes sú to už roky, čo ste na scéne.  V čom je základ tak dlhodobého a stabilného  úspechu? 
To keby som vedel (smiech). Možno je to tým, že stále pracujem. Do šoubiznisu som vstúpil v šestnástich a teraz mám päťdesiatšesť. Štyridsať rokov, to je neuveriteľná doba. Máme šťastie, že pesničky, ktoré sme  spievali v skupine Kroky, ľudia dodnes milujú.  


Vo vašich pesničkách je cítiť entuziazmus, cit a samozrejme lásku. Čím, to podľa vás je, že v dnešných pesničkách už tieto témy nie sú tak dominantné?
Pri skladaní pesničiek sme vždy dbali na melodiku a text mal mať príbeh a často bol práve o láske. To sa nám podarilo a možno preto sú tie pesničky stále tak úspešné. Je to symbióza a kombinácia príbehu s melodickou linkou. Navyše, naše pesničky sú ľahko zapamätateľné. Hudbu sme vždy skladali s veľkým elánom. Nerobili sme to pre peniaze aj keď sme sa hudbou živili. Skladali sme pesničky, pretože nás to strašne bavilo a to sa potom prejavilo aj vo výsledku. 


Máte veľa pekných pesničiek, jedna z najkrajších je Valčík pro mámu. Je venovaná vašej mame? 
Hudbu k tejto pesničke zložil František Janeček a text napísal Eda Pergner. Áno, je to vyznanie mamičke, ale nebolo to písané špeciálne pre moju mamu, ale všeobecne pre všetky maminky. 

Jeden známy český hokejista raz v jednom rozhovore povedal: „Když mi je blbě, tak si pustím Michala Davida a hned mi je líp.“  Vaše pesničky dodávajú ľuďom radosť a entuziazmus, čo je veľmi dôležité, obzvlášť v tejto dobe. Čo dávajú na koncertoch vám?
Energiu, entuziazmus a prepojenie s divákmi. Celý náš život je postavený na energiách a priťahovaní. Myslím, že moje koncerty sú úspešné aj vďaka tomu, že ľudia cítia, že ma koncert baví a som tam pre nich. Na koncerte chcem vždy odviesť maximum po profesionálnej aj ľudskej stránke. 


Vaše najväčšie hity, boli zložené v 80-tych rokoch. Je z nich cítiť radosť zo života a bezstarostnosť. Bol to váš zámer?
Snažili sme sa v tej dobe robiť optimistické pesničky, pretože to nebola ľahká doba a ľudia potrebovali z pesničiek cítiť nádej, že môžu žiť nonstop a že môžu mať svoju lásku z pasáže. Najdôležitejším článkom života je láska. Chceli sme, aby sa ľudia pri počúvaní našej hudby uvoľnili. Vždy sa snažím byť optimistom a to isté vkladám aj do svojich pesničiek.  

Autor: Afi.sk

Foto: barrandov.tv, archív  

Hudba Rozhovory

28.9.16

Kto by nepoznal Zděnka Trošku? Známy český režisér je tvorcom skvelých a už legendárnych komédií a rozprávok. V rozhovore pre našu redakciu Afi.sk okrem iného prezradil, čo je jeho inšpiráciu, prečo nikdy nenatočí drámu a zaspomínal si aj na Helenu Růžičkovú.



Do kín prichádza váš nový film Strašidlá. Môžete nám o ňom povedať viac? 
Film Strašidlá je rodinná komédia, ktorá je určená pre všetky generácie. Od detičiek, až po babičky. Verím, že každý si v našom filme niečo zaujímavé nájde. 



Takmer všetky filmy, ktoré ste natočili, sú buď komédie alebo rozprávky. Je to váš zámer točiť len tieto žánre filmov? 
Ja som prirodzene veselý človek. Mám rád humor, pohodu a veselých ľudí okolo seba. V živote zažívame veľa ťažkých chvíľ a stretneme aj neláskavých ľudí. Prečo by som mal točiť drámy? Tak to teda nie! Smutné a ťažké témy, nájdeme bohužiaľ všade, v televízii aj novinách. Ja chcem divákov zabávať a potešiť. 


Za Slovan Bratislava teraz nastupuje český hokejový útočník Radek Smoleňák, ktorý hral vo vašom filme Babovřesky 2.  Na natáčanie rád spomína a povedal nám, že keby mal šancu, tak by si vo vašom filme zahral opäť. Je možné, že sa vaši fanúšikovia dočkajú pokračovania filmov Babovřesky? 
Nie. Ja som zástanca čísla tri. Slunce seno... bolo trikrát, rovnako aj Babovřesky a Kameňák. S pokračovaním filmu Kameňák už nemám nič spoločné. Mimochodom Radek Smoleňák bol skvelý. Rovnako, ako všetci hokejisti, ktorí vo filme Babovřesky 2 hrali. Nemali žiadne hviezdne maniere, naopak, boli príjemní a spolupracovali s úžasným nadšením a radosťou. Mnohí profesionálni herci by sa od nich mohli učiť. 



Ľudia si na vaše filmy už tak zvykli, že niektorí si ich pustia práve vo chvíľach, keď im je ťažko alebo majú zlú náladu, práve preto, lebo pri sledovaní vašich filmov sa ľudia zasmejú a odreagujú.  Splnili teda vaše filmy účel? Vyčaria ľuďom úsmev aj v ťažkých chvíľach... 
Áno, presne tak. Bol to môj cieľ, to som si predsavzal. Na čo je film, za ktorý vám dá nejaká porota filmové ceny, ale nikto ten film nepozná? Nikto sa na ten film nebude tešiť. Mne sa stáva, že mi ľudia hovoria, pán Troška, my máme vaše filmy doma na DVD. Keď je vonku zlé počasie, nebaví nás program v televízii alebo máme zlú náladu, pozrieme si vaše komédie a okamžite je nám lepšie. Nedávno mi jedna pani povedala: „Ja keď žehlím, a to je protivná práca, ktorú nemám rada, tak si pustím vaše komédie, žehlím pred televízorom a smejem sa.“ A to je presne to, čo som chcel. To je najväčšie ocenenie. Keď sa ľudia tešia na váš film a poznajú „hlášky“ naspamäť.  



V jednom z rozhovorov  ste povedali, že pri vašich komédiách sa inšpirujete aj tým, čo vidíte okolo seba. Čo je pre vás ešte inšpiráciou nielen pri filmovej tvorbe, ale celkovo v živote?
Reakcie ľudí. Mám nejakú zvláštnu bunku, ktorá dokáže okamžite situácie prehrať do filmovej podoby s nadsádzkou. To napríklad perfektne vedela Helena Růžičková s ktorou sme sa poznali tridsať rokov a ona si zo všetkého robila obrovskú „prdel“. Predstavte si, že keď je zomrel manžel,  zostala úplne sama, pretože najprv jej zomrel syn a potom muž. Na pohrebe manžela, keď bol rozptyl popola na jej záhrade pod strieborným smrekom, a bolo tam veľmi veľa ľudí som stál vedľa Heleny a ona do mňa strčila lakťom a hovorí: „Neplač a dávaj pozor. Je tu plno cudzích ľudí, aby nám niečo neukradli.“ To sa musíte smiať aj keď nechcete. 



Vaše práca a vaše filmy dokážu ľuďom vyčarovať úsmev na tvári. Čo dokáže vyčarovať úsmev na tvári vám? 
Teším sa, že sa ráno vôbec prebudím (smiech). To je prvá úžasná vec. Viem sa tešiť už len z toho, že je vonku pekne a dám si dobré raňajky. Človek by sa mal stále na niečo tešiť celý deň. Prečítate si knižku, pôjdete do lesa... Je milión vecí, ktoré vás môžu potešiť a naplniť radosťou. Môžu to byť aj maličkosti. Napríklad stretnutie aj s milými ľuďmi je úžasná vec. Ľudia sa ešte stále vedia usmiať a porozprávať, nechodia okolo seba ako múmie a to ma vie vždy potešiť.       

Autor: Afi.sk

Foto: facebook.com/Babovresky

Film Rozhovory

17.8.16

Jožo & Hanka sú dvaja Slováci, ktorí sa vydali na cestu okolo sveta. Precestovali viac ako 20-tisíc kilometrov a majú kopu rôznych zážitkov. Keď sa chcete dozvedieť viac, čítajte. Naša redakcia vám prináša exkluzívny rozhovor s Jozefom a Hankou o ich cestovateľských zážitkoch.




Túžili ste potom, že raz pôjdete na cestu okolo sveta? Bol to váš sen?
Hanka: Áno, môj určite a dlhodobo. S Jožkom sme spolu tri a pol roka a už keď sme sa stretli, tak sme zistili, že okrem iných spoločných záľub, máme obaja veľmi radi cestovanie. Je to naša vášeň. Spoločne sme chodili na rôzne cestovateľské festivaly a prednášky o cestovaní. Nakoniec sme si povedali –poďme na cestu okolo sveta. Pôvodný plán bola ročná cesta. Uvažovali sme, že predáme byt a budeme cestovať. Ale po návrate z Číny, kde sme boli dva týždne sme si uvedomili, že je fajn, keď sa máme kam vrátiť. Nechceli sme sa všetkého vzdať. Preto sme sa rozhodli ísť na cestu, ktorá bude trvať štyri mesiace.



Ako dlho ste cestu plánovali? 
Hanka: Takmer rok a pol. Aktívne prípravy začali asi pol roka pred cestou.
Jozef:   Približne tak dlho sme na cestu aj šetrili. Od momentu, keď sme  sa rozhodli, že pôjdeme. Vedeli sme, na čo sa pripraviť, do akého počasia ideme. Pred dvoma rokmi, to bol skôr len zábavný nápad – poďme cestovať okolo sveta. Letenky na cestu do Indie, kde naša cesta začínala sme si kúpili takmer pred rokom a vtedy už bolo jasné, že ideme a podriadili sme tomu úplne všetko.



Vo vašom prípade ide o unikátnu symbiózu, keď ste obaja súhlasili s cestou...
Jozef: Je to pekné, keď sa stretnú ľudia, ktorí majú spoločné záujmy. Je to rovnaké ako keď  spoločne hráte tenis alebo jazdíte na koňoch. Cestovanie je naša spoločná záľuba.
Hanka: Dalo by sa povedať, že až životný štýl. 

V Bolívii

Stmelila vás takáto dlhá cesta?
Jozef: Počas tak dlhej cesty partnera spoznáte z úplne iného pohľadu. Boli sme spolu 24 hodín. Teraz sa naozaj už dobre poznáme. Vieme, kto z nás má kedy, akú náladu, kedy sa chce rozprávať a kedy chce byť radšej ticho. Myslím, že nás to stmelilo.
Hanka: Súhlasím. Odporúčam to, ako najlepší spôsob, ako rýchlo spoznať svojho partnera. Áno, môžete sa spoznávať aj postupne, ale spoločné cestovanie je najlepšie. Nemusíte spolu cestovať až štyri mesiace. Stačí aj na dva týždne. Uvidíte ako váš partner hospodári s peniazmi, aký je štedrý alebo naopak šetrný. Spoznáte všetky jeho emócie a nálady. Nás to určite stmelilo, ale sú aj páry, ktoré sa počas takýchto dlhých ciest rozišli. 




Po návrate s cesty, keď ste si už všetky zážitky zosumarizovali, naplnila cesta okolo sveta vaše očakávania? 
Jozef: U mňa prekonala. Každý z nás už cestoval, ale neboli sme ešte na tak dlhej ceste. Spoznali sme veľa zaujímavých ľudí, nové kultúry, ochutnali sme rôzne jedlá... Opäť by som išiel znova a každému doporučujem, pokiaľ ho netrápi choroba, alebo nemá extrémne finančné záväzky, aby išiel cestovať. Prácu si po návrate vždy nájdete. Cestovanie vám otvorí nové obzory a dá nový pohľad na svet. Zistili sme, že svet nie je taký zlý, ako sa hovorí. Je rovnako pekný a rovnako škaredý ako u nás na Slovensku. Počas cesty sme si povedali, že keď budeme pozitívne pristupovať, tak to pozitívne sa nám vráti. Nemali sme žiadnu zlú skúsenosť iba pozitívne. 
Hanka: Možno, to bude znieť ako klišé, ale z cesty sme sa vrátili vďační, že sa máme na Slovensku naozaj dobre.   
Jozef: Cestovanie vám vyčistí hlavu. Inak sa pozeráte na rodinné aj pracovné problémy, zamyslíte sa prečo si robíme tak zle. Načo sa trápime nad problémami, ktoré v skutočnosti problémami nie sú. 



Precestovali ste dvanásť krajín Začínali ste v Indii a skončili ste v Brazílii. Bol to zámer začať v Ázii?
Hanka: Chceli sme vidieť Indiu, juhovýchodnú Áziu a našim spoločným snom bola Južná Amerika. Počas cesty sme  mali krátku zastávku na Slovensku, po návrate z Ázie a potom sme leteli  do Ameriky. 



Vaša cesta mala aj svoje pravidlá. Stanovili ste si denný limit, koľko môžete minúť za jeden deň...
Jozef: Vedeli sme koľko máme našetrených peňazí a sumu sme vydelili na počet dní. Vyšlo nám, že máme 20 Euro na osobu na deň. Boli krajiny ako napr. India a Thajsko, kde sa limit dal bez problémov dodržať. A boli krajiny ako Argentína a Brazília kde sme už o 12-tej na obed limit prekročili. Ale v konečnom priemere sme sa držali v stanovenom rozpočte. Trošku  sme ho prekročili, ale nebolo to nič strašné. 

Machu Picchu

Ako počas tak dlhej cesty prebiehala komunikácia s domovom?
Jozef: Naši najbližší to prežívali asi najviac. Ani nie tak otcovia, ako naše mamy. Snažili sme sa ozvať každé dva-tri dni. Wi-fi je dnes už takmer celosvetovým štandardom. Kupovali sme si lokálne SIM karty. Pre zaujímavosť v Kambodži stojí 4G SIM karta s neobmedzenými dátami na týždeň, dva doláre a predávajú ju hneď na hranici. V priemere sme počas cesty minuli na SIM karty 15-20 Euro mesačne. Domov sme netelefonovali ani cez Skype. V kontakte sme boli len cez internet. Rodičia nás sledovali aj na našom blogu. 




Druhá časť cesty okolo sveta začala v Spojených štátoch z New Yorku leteli do Miami a potom do Peru.   

                                                   V Rio de Janeiro

Dva mesiace intenzívneho cestovania sú fajn a potom je dobrá malá pauza. Keby sme cestovali štyri mesiace v kuse, bolo by to až príliš.  Jozef 

Dá sa teda povedať, že Latinská Amerika bola z pohľadu prekvapivých zážitkov zaujímavejšia ako Severná, o ktorej viacmenej vieme, čo môžeme očakávať? 
Hanka: Jasné. Severná Amerika nám už je kultúrne bližšia. Latinská Amerika je divokejšia. Má krásnu prírodu, ľudia sú predsa len iní, ako my Európania. Prejavuje sa ich „latino“ temperament. Áno, Latinská Amerika je určite viac exotickejšia. 



V ktorej krajine ste sa cítili najpríjemnejšie? Skúsme cestu rozdeliť na dve časti. Teda vyberte jednu krajinu z Ázie a druhú z Ameriky?
Hanka: Z Latinskej Ameriky určite Peru. Táto krajina má nádhernú prírodu. Krásne pláže a kultúru. Peru bol skvelý úvod do Južnej Ameriky. V Thajsku bola asi najväčšia „pohodička.“ Aj vo Vietname aj Kambodži sú už prípravní na turistov. Tam už turista nikoho neprekvapí. Sú tam dobré služby aj komfort. Ale cestovateľsky, bola najexotickejšia určite India. Je to krajina kontrastov. Ak, zvládnete Indiu, tak už zvládnete všetko. 
Jozef: Z Amerického kontinentu, by som vybral Argentínu. Tam nám celkovo chutil život, pretože tam sú veľmi príjemní ľudia a skvelé jedlo. Hlavne steaky. Kilo hovädzieho steaku stojí tri eurá a kvalitné víno dve eurá. Argentínčania  radi jedia, radi grilujú a radi sa zoznamujú. V Argentíne sme neschudli (smiech). Z Ázie  vyhráva z pohľadu dobrého pocitu Thajsko, mnoho ľudí dnes tvrdí, že táto krajina je už „okukaná.“  Ale aj tá najrušnejšia ulica v Bangkoku má svoje čaro. Veľmi sa mi páčilo na thajskom ostrovčeku Ko Tao. 

Pizza v Argentíne

Počas cesty okolo sveta  ste určite spoznali množstvo ľudí, pýtali sa obyčajní ľudia v hoteloch, taxíkoch, odkiaľ ste a kam cestujete?
Jozef: Často sa nám stalo, že keď sme povedali Slovensko doplnili Czechoslovakia a s tým sme už potom nebojovali a ďalej nevysvetľovali. Niektorí sa pýtali, či je Slovensko pri Rusku alebo pri Nemecku, čo v oboch prípadoch viac menej trafili. Veď bežný Slovák, tiež nevie kde sa presne v Južnej Amerike nachádza Bolívia. Dokonca sme stretli aj ľudí, ktorí na Slovensku už boli. Poznali Bratislavu a vedeli, že máme pekné baby a dobré pivo. 



Nemali ste pred cestou obavy? Z chorôb, vody...
Hanka: Mali, samozrejme. Pred cestou sme sa dali zaočkovať, odporúčaných očkovaní len pri ceste do Indie je asi desať. Napríklad v Indii sme si filtrovali aj vodu zo zapečatených fliaš. V Indii sme jedli len varené jedlo. Vyhýbali sme sa ľadu, zelenine a neolúpanému ovociu. Indikátorom boli rodiny s deťmi. Jedli sme teda tam, kde jedli aj oni. Mali sme šťastie. V Indii takmer 90% turistov ochorie. My nie, aj keď Jožko experimentoval a skúšal rôzne pouličné jedlá.    
Jozef: Ruku do ohňa by som za nich nedal, ale chutili dobre. Hygiena v niektorých krajinách Ázie je posunutá až za bod mrazu. Ale keď používate zdravý rozum, tak to zvládnete, kdekoľvek. 

Jedlo v Indii

Precestovali ste dva kontinenty. Dvanásť krajín a dvadsať tisíc kilometrov. To je zážitkov aj na knihu... 
Jozef: Osobne si nemyslím, že sme precestovali až tak veľa, aby sme písali knihy. Je veľa ľudí, ktorí cestujú viac ako my a oni tie knihy píšu. Pre nás, to bol jeden veľký zážitok.  Máme svoj blog a ten nám zatiaľ stačí. Ale možno raz, bude aj kniha.



Po návrate z cesty okolo sveta ste si chvíľku oddýchli a teraz opäť cestujete. Tentoraz 30 dní po Slovensku.  
Jozef: Leto si ešte chceme užiť bez práce a cestovať. Až v Septembri nabehneme na pracovný režim. Musím, ale povedať, že cestovať po Slovensku nie je až také lacné ako cestovať po svete. Ubytovanie je na Slovensku výrazne drahšie ako vo svete. Služby sú na Slovensku v pohode. Nájdu sa  krajiny kde sú lepšie aj horšie. Máme krásnu prírodu a na Slovensku je všetko blízko. Zo západu na východ sa dostaneme za štyri hodiny autom. V Rio de Janeiru strávite štyri hodiny len v dopravnej zápche. Brazília je taká veľká, že rozloha EÚ by sa tam zmestila päťkrát. Napríklad na cestách v Argentíne sme strávili počas nočnej cesty v autobuse aj sedemnásť hodín. Na Slovensku vám stačia dve hodiny a už ste v strede krajiny. V tomto je Slovensko super. Malé, ale pekné. Náš pohľad na vzdialenosti sa diametrálne zmenil. V Európe sa dajú robiť víkendové výlety takmer po celom kontinente. Zo Slovenska máte behom jednej nočnej cesty v dosahu takmer tridsať krajín. Ak, žijete v Argentíne máte na výber maximálne dve-tri. Európa je krásna aj v tom, že je rozmanitá.


Precestovali ste toho naozaj veľa. Ale stále je čo objavovať. Aké sú vaše ďalšie cestovateľské plány? 
Jozef: Najskôr musíme pracovať a zarobiť nejaké peniažky (úsmev). Vždy je čo objavovať. Austrália, Nový Zéland... Veľmi rád by som videl Japonsko. Afrika môže byť skvelá aj keď je určite v niektorých oblastiach nebezpečná. Rád by som ešte raz išiel do Severnej Ameriky, napríklad na Aljašku. Blízky východ musí byť krásny. Počul som, že Irán je úžasný. Sme len v ľahkých začiatkoch (úsmev). Zostáva nám ešte mnoho krajín. 
Hanka: Rada by som navštívila Ekvádor, Mexiko, Kubu, Galapágy... Je toho naozaj veľa.
Jozef: Niekto si možno kúpi skvelé auto. My radšej budeme jazdiť našim straším a za cenu skvelého auta, budeme rok cestovať. Cestovateľské zážitky nám zoberie len pán Alzheimer. 




Z cesty ste si priniesli množstvo zážitkov, fotografií a video materiálov. Ale máte nejaký špeciálny suvenír, ktorý sa spája s konkrétnym zážitkom? 
Hanka: V Nepále sme sa stretli s jedným skvelým párom. Zhodou okolností boli tiež zo Slovenska. Bolo to milé, náhodné stretnutie Slovákov v Nepále. Dohodli sme sa, že sa ešte stretneme v Káthmandu, kde sme sa aj stretli a porozprávali o cestovaní. Na záver príjemného stretnutia, nám nový kamarát Janko, dal darček. V papierovej rolke boli zabalené dva pekné obrázky. Sú na nich vyobrazené Himaláje a Mount Everest. Na druhom obrázku sú nepálsky šerpovia s jakom. Je to pekný suvenír. Nekúpili sme si ho, ale on si nás našiel sám.  
Jozef: Z každej krajiny sme si na pamiatku doniesli magnetku. Zostali nám pekné zážitky s ľuďmi, ktorí vám nezištne vedia pomôcť. Napríklad v Indii sme stretli na vlakovej stanici dvoch pánov. Jeden z nich bol univerzitný profesor. Pozvali nás na čaj a mali pri sebe porciu jedla pre náhodného človeka. Podelili sa s nami a bolo to od nich veľmi milé.
Hanka: Na cestu sme si zobrali malé odznaky „Slovakia“, keď sme stretli milých ľudí, tak sme im odznak venovali. 

V Nepále

V čom vás cesta okolo sveta zmenila?     
Hanka: Ženy sa často sťažujú na to, že majú v skrini málo oblečenia. Keď cestujete dva mesiace tak si zrazu uvedomíte, že doma máte strašne veľa vecí, ktoré ani nepotrebuje. K životu nepotrebujete až tak veľa. Táto cesta bol náš sen. Je to dôkaz, že váš sen, sa dá splniť. Nie je to nič nedosiahnuteľné. 
Jozef: Naozaj k životu veľa nepotrebujete. Stačí, keď ste zdravý a máte okolo seba dobrých ľudí. Na cestách sme pre domáci boli cudzí, ale prijali nás v dobrom. Streli sme rôznych ľudí. Od bielych, až po úplne čiernych. Ľudia sa nedelia podľa farby pleti alebo náboženstva. Všetci sú rovnako dobrí. Svet vôbec nie je taký egoistický. Na cestách stretnete kopu dobrých ľudí, ktorí vám radi nezištne pomôžu. 

Holičstvo v Indii

Výber pív v Brazílii 

Navštívili 12 krajín: 
India, Nepál, Thajsko, Vietnam, Kambodža, Malajzia, Singapur (dva mesiace)

Krátka prestávka na Slovensku.

USA, Peru, Bolívia, Argentína, Brazília  (dva mesiace) 

Jozef a Hanka precestovali za štyri mesiace 2 kontinenty a viac ako 20 000 km.

Autor: Afi.sk

Foto: cestujemespolu.com

Cestovanie Rozhovory

1.8.16

Český herec Pavel Kříž sa preslávil aj na Slovensku. Najmä vďaka  filmovej úlohe Štěpána Šafránka vo filmoch o Básnikoch. Teraz prichádza do kín už šiesty diel filmovej série s názvom Jak básnici čekají na zázrak. S Pavlom Křížom sme sa osobne stretli a porozprávali. V exkluzívnom rozhovore sa okrem iného dozviete aj to, prečo nesmie hovoriť o svojej manželke.




Málokto na Slovensku vie, že Kanada je vašim druhým domovom. V roku 1987 ste emigrovali do Severnej Ameriky a vo Vancouveri ste vyštudovali  psychológiu. Pracovali ste ako psychoterapeut v domovoch pre seniorov. V Čechách ste sa nikdy nechceli venovať psychologickej praxi?
"Nie. Nemohol by som. Myslím si, že v Čechách, by ma ako psychológa nikto nebral vážne. Tu ma poznajú ako herca. Vyštudoval som konzervatórium, tak sa toho držím."


Ako si v Čechách zvykla vaša manželka, kanadská ilustrátorka Bonnie Glover?
"Ja o nej nemôžem hovoriť. Nie, že by som nechcel, ale nemôžem. Keď sme sa spoznali vôbec nevedela, že som bol herec. Ja som jej to nikdy nepovedal. Keď zistila, že idem natáčať filmy do Česka a som tu populárny, povedala mi: „Rob si, čo chceš, ale nás z toho vynechaj“. O rodine nehovorím. Dal som sľub."

Do kín prichádza už šiesty diel „Básnikov“ s názvom Ako básnici čakajú na zázrak. Prvý diel sa natočil v roku 1982. Postupne prichádzali ďalšie. Ak, by vám niekto napríklad v roku 1994 povedal, že ešte o dvadsaťdva rokov natočíte diel „Básnikov“ verili by ste?
"Nie. Každý diel vznikal tak, že nebolo v pláne ďalšie pokračovanie. Každý film mal svoj uzavretý príbeh. Pán  Pecháček, ktorý napísal scenáre pre všetky diely „Básnikov“ nie je profesionálny scenárista. On je lekár a píše scenár len vtedy,  ak má nápad. Neživí sa písaním scenárov a preto nemusí nasilu písať ďalší diel. „Básnici“ boli aj dôvodom prečo som sa vrátil v roku 1993 z Kanady do Česka. Režisér pán Klein, ma oslovil s ponukou točiť ďalší diel a ja som po rokoch prišiel. Na trvalo som sa v Čechách neusadil. Stále cestujem. Žijem tu aj v Kanade. Patrím do generácie, ktorá nemohla slobodne cestovať a túto možnosť si už nenechám vziať." 


Šesť dielov „Básnikov“ zachytáva priateľstvo dvoch kamarátov Štěpána a Kendyho, ktorí sa spoznajú na strednej škole ako osemnásťroční a sú nerozlučnou dvojicou aj keď im je už cez päťdesiat. Sú „Básnici“ svojim spôsobom dôkazom a odkazom, že priateľstvo môže  pretrvať desaťročia?
"Určite áno. Keď to priateľstvo stojí za to, tak stopercentne. Je veľmi veľa ľudí, ktorých priateľstvo pretrvalo roky. Priateľstvo, ktoré za to nestojí, alebo je založené len na tom, že ľudia bývajú vedľa seba a potom sa odsťahujú. Nevydrží. Priateľstvo o ktoré stojíte, vydrží celý život a neskrachuje."

Pán Matásek (Kendy) pre vás takým priateľom je?    
"Sme spolužiaci z konzervatória poznáme sa od školy. David je výborný herec, hrá v národnom divadle a má skvelú kariéru. Svojim spôsobom je naše priateľstvo zvláštne, pretože sa nestretávame pravidelne. Každý z nás žije inde. Aj keď sa stretneme po dlhšej dobe, tak je to ako keby sme sa videli včera. David je jeden z mála ľudí, takých ľudí nikdy nie je veľa o ktorom viem, že im môžem kedykoľvek zavolať, keby som mal nejaký problém a on by mi prišiel pomôcť. Ja by som pre neho urobil to isté. A to považujem za priateľstvo. Nemusíte sa vidieť každý deň, ale viete, že ten človek, tu pre vás vždy je."  


V každom diele hexelógie mal Štepán Šafránek jednu lásku. Ku ktorej z herečiek ste mali ľudsky a kamarátsky najbližšie?
"To vám predsa nemôžem prezradiť. Bolo tam šesť, krásnych dievčat a skvelých herečiek. Nemôžem jednu vyzdvihnúť, to by džentlmen nikdy neurobil. Všetky boli nádherné a skvelé kolegyne."    


K filmovým básnikom neodmysliteľne patria hlášky a citáty, ktoré medzičasom už zľudoveli. Pravou, Štepánku, pravou. I vůl si zaslouží úctu, když má funkci a mnoho ďalších. Ktorý výrok bol váš najobľúbenejší? 
"Tie, ktoré som používal rád, sú dnes už neaktuálne, pretože sa zmenil režim. Ale spomínam si, že v prvom diele bola jedna scéna, ktorú nakoniec vystrihli, pretože sa nepáčila súdruhom a režim si to neželal. V tej scéne odznela táto hláška: „Zapoj se chlapče, zapoj. Zapoj se z vesela. Posudek nedostane, ten kdo nic nedělá“. Táto hláška sa mi veľmi páčila a citoval som ju často, ale dnes to už nemá zmysel, pretože ten režim padol."

Prvý film Jak svět přichází o básníky sa natočil v roku 1982 zatiaľ posledný diel Jak básnici čekají na zázrak v roku 2016. Je to svojim spôsobom zázrak?
"Medzi „Básnikmi“ boli vždy veľké pauzy. Šiesty diel Ako básnici čakajú na zázrak prišiel až po dvanástich rokoch. Je to zázrak, pretože v Česku je taká situácia, že na české filmy diváci do kina príliš nechodia. Každý diel mohol vzniknúť len preto, lebo ľudia do kina prišli a mali záujem. Svojim spôsobom to zázrak je, udržať si priazeň divákov tak dlho. Ale pre mňa osobne je zázrak, každý nový deň, že žijem, že som tu, že svieti slnko."


Vo všetkých šiestich  filmoch  sú scény, keď sú obyčajné momenty zo života zobrazené tak, že si divák nakoniec uvedomí, že to v skutočnosti vôbec nie je obyčajný moment...
"Áno, niečo na tom bude. Ja sa na svoje filmy nepozerám, takže to nedokážem takto posúdiť. Ale sľúbil som si, že raz keď budem na dôchodku, tak si všetky diely „Básnikov“ pozriem jeden po druhom. Na každý film mám veľmi veľa spomienok. Ako vznikal, kde sa natáčalo a samozrejme na ľudí, niektorí z nich tu už bohužiaľ nie sú. Ja mám totiž zaznamenaných tridsať rokov svojho života a to je tiež zázrak za ktorý som vďačný." 



Hexelógia Básnikov má štyri ústredné postavy, bez ktorých, by žiadny diel nemohol vzniknúť, to ste Vy, pán Matásek, Pecháček a pán Klein. Ako sa vám podarilo vždy sa dohodnúť na pokračovaní a neskončili ste po druhom alebo treťom filme, ako to v niektorých prípadoch býva?  
"David Matásek hovorí, že „Básnici“ sú pre nás povolávací rozkaz. Mojou jedinou zárukou a dôvodom, prečo som natočil ďalší diel je scenárista Ladislav Pecháček a režisér Dušan Klein, bez nich by som do toho nešiel. Keď ďalší diel tak jedine s nimi."  
   

Autor: Afi.sk

Foto: Continental film, archív

Film Rozhovory

6.5.16

Autorkou týchto úchvatných portrétov je Janka Molnárová z Bratislavy. Aj napriek svojmu veľkému talentu sa za talentovanú nepovažuje.

"Nepovedala by som, že mám talent, skôr sa snažím čo najvernejšie zreprodukovať daný obraz. Pre mňa sú talentovaní tí, ktorí vedia kresliť z hlavy alebo priamo zo živého objektu. 

Kreslím podľa vytlačenej predlohy. Nazvala by som to technickým kreslením – v ruke mám pravítko a ceruzku. Kreslila som rada už od útleho detstva. Jedlom po stene, po stole... tak ako väčšina (smiech) a ostalo mi to dodnes, len som jedlo vymenila za ceruzku. Začínala som tak, že som si prekresľovala obrázky z knižiek. Medzi moje prvé kresby, ak si dobre spomínam, patrili hlavne rybky a otcovi som prekresľovala elektrikárske plány na milimetrový papier a dodnes mi to pravítko ostalo v ruke (úsmev). Kresliť ľudí, resp. tváre, som začala, asi vo veku 12 rokov. Keď kreslím portréty, tak sa teším, ak sa mi podarí vystihnúť ich výraz alebo ich osobnosť. Ale nebránim sa ani kresleniu zvierat alebo objektov. Abstraktné obrazy som si kreslila iba do zošita. Ten zošit bol pre mňa niečím ako mojim denníkom. Vždy, keď som bola nahnevaná alebo smutná, tak som si v ňom kreslila a hneď mi bolo lepšie".

Svoju záľubu v kreslení spojila Janka Molnárová aj so štúdiom.

"Rada som kreslila a podľa toho som si vybrala aj strednú školu. Ukončila som strednú priemyselnú školu grafickú. Ale nikdy som nemala ambíciu využiť svoje schopnosti profesionálne". Prezradila pre Afi.sk.

Počas štúdia na univerzite si Janka od kreslenia dala dlhšiu pauzu. Ale k svojmu koníčku sa opäť vrátila. "Asi pred rokom a pol som opäť začala kresliť a za tú dobu som nakreslila okolo 15 portrétov. Všetky moje kresby boli buď pre moje potešenie alebo poslúžili ako darček"

Janky sme sa samozrejme spýtali aj to ako dlho jej trvá, kým nakreslí jeden obraz. "Vždy je to rozdielne. Závisí to od náročnosti obrázku, veľkosti, kvality... a samozrejme aj od nálady. Pre ilustráciu môžem povedať, že napr. nakresliť tvár na formát A4 mi trvá 6 až 13 hodín".

Rodáčka z Bratislavy má okrem kreslenia aj iné koníčky. Vo voľnom čase sa venuje turistike, počúva alternatívnu hudbu a rada pečie. "Poteší ma aj akákoľvek manuálna práca, pri ktorej je vidieť výsledok". Dodala na záver nášho rozhovoru, sympatická slečna.

Autor: Afi.sk

Foto: archív J.M

Inšpirácia Rozhovory

5.3.16

Bývalá Playmate a dnes už moderátorka televíznych správ v televízii Nova, Petra Svoboda vstúpila do sveta filmu. Jej debutom na filmovom plátne je rola Danky v novom českom filme Decibely lásky, ktorý mal dnes premiéru a prichádza do slovenských a českých kín.

"Priznám sa bola som trošku nervózna. Na kameru a štáb som zvyknutá, ale film je predsa len niečo iné". Povedala na úvod rozhovoru pre našu redakciu, známa česká moderátorka.  


"Film Decibely lásky má niekoľko dejových línií. Medzi troma generáciami sa vyvíjajú vzťahy a rodí sa medzi nimi láska. Je to film pre všetky generácie, divákov filmom sprevádzajú pesničky Michla Davida". Prezradila o novom filme Petra Svoboda. Pri natáčaní na Petru zapôsobila legendárna česká herečka, pani Iva Janžurová. "Strávili sme spolu jeden natáčací deň. Pani Janžurová na mňa urobila obrovský dojem. Je neuveriteľne skromná. Je úžasné, že tie najväčšie hviezdy a myslím, že to platí všeobecne, nielen v hereckej profesii sú skromné a majú pokoru".

Petra Svoboda má za sebou filmový debut, ale o hereckom povolaní nikdy nesnívala. "Keď som bola malá, chcela som byť speváčka alebo novinárka. To druhé mi vyšlo. Som šťastná, že aj napriek náročnému konkurzu som sa dostala do televízie Nova. Hrať vo filme je pre mňa niečo naviac. Je to bonus. Som vďačná za túto príležitosť. Nechcem zostať stáť na jednej úrovni. Stále si chcem rozširovať svoje obzory. Myslím, že to je v živote veľmi dôležité". Povedala pre Afi.sk moderátorka televíznych správ TV Nova a dnes už aj predstaviteľka z filmu Decibely lásky, Petra Svoboda.    

 

Autor a foto: Afi.sk

Film Rozhovory

11.2.16

V Čechách sa preslávila v muzikále Děti ráje a teraz úspešne vkročila do sveta filmu. Mladá česká herečka Aneta Vrzalová sa slovenským divákom predstaví v novom filme Decibely lásky, ktorý príde do kín 11. februára. 


"Konkurz do filmu Decibely lásky som urobila, už pred troma rokmi, ale natáčanie filmu sa odložilo a ja som medzitým začala v muzikále Děti ráje. Až neskôr sa mi tvorcovia filmu ozvali s tým, že film sa začne točiť. Mám naozaj veľké šťastie, že som súčasťou dvoch veľkých projektov, ktorých spolutvorcom je Michal David".


Muzikál Děti ráje patrí medzi najúspešnejšie muzikály u našich západných susedov. Predstavenia sa konali v Prahe a aktuálne sa hrajú v Brne. Pre Anetu Vrzalovú má vystúpenie v moravskej metropole špeciálnu príchuť, pretože Brno je jej rodné mesto. "Děti ráje sú môj prvý muzikál. Som pyšná, že môžem v  tomto projekte účinkovať, veľmi ma teší, že hrám jednu z hlavných úloh. Muzikál sa hral v Prahe, aktuálne vystupujeme v Brne a v budúcnosti sa presunie aj na Slovensko". Prezradila pre Afi.sk  

Film bol pre Anetu novou skúsenosťou. Doteraz zbierala herecké skúsenosti len na divadelných doskách. "V divadle človek naozaj potí krv. Vo filme je to tiež náročné, ale skôr z iného pohľadu. Pri natáčaní filmu sa čaká na svetlo, na zvukárov, na zábery, ale pocitovo nevidím rozdiel medzi divadlom a filmom. Pre mňa je to stále ťažké. Vždy chcem odviesť svoju prácu na sto percent".


Aneta Vrzalová má k tancu blízko. Tancuje od malička a tanec je prirodzenou súčasťou jej života. "Tancovala som v tanečnej skupine a mám aj pár úspechov a medailí. Tanec je pre mňa tak prirodzený, ako rozprávanie. Tanec je môj život". dodala na záver pre našu redakciu, sympatická herečka.

Autor: Afi.sk

Foto:  Afi.sk, bkblog.cz/aneta-vrzalova/

Film Rozhovory

8.2.16