Epikuros raz povedal: Ten, kto nájde vnútorný pokoj, žije ako Boh medzi ľuďmi.
Keď je človek unavený od povinností, hluku mesta a starostí, musí nájsť svoj vnútorný pokoj, pretože len tak upokojí svoje srdce. Pomyslel si raz človek, a preto sa vybral do lesa.
V tichu prírody mi bude najlepšie, veril, ale už o pár chvíľ aj v lese počul mnoho zvukov, ktoré ho rozčuľovali.
Ťukanie ďatľa, šum lístia a aj cvrlikanie cvrčkov. Preto sa človek rozhodol, že predsa len nájde miesto kde bude ešte tichšie.
Bez cvrčkov a ďatľa mi bude najlepšie. Vybral sa teda na lúku, neďaleko ktorej bol malý potôčik. Človek zavrel oči a tešil sa. Tu, bude ticho a pokoj.
Ale po chvíľke, ho vyrušilo žblnkotanie potôčika. Žblnk, žblnk, žblnk, počul stále v ušiach a nemohol sa sústrediť.
Nahneval sa a keď zistil, že v prírode nenájde absolútne ticho, vrátil sa do svojho bytu. Pozatváram všetky okná, vypnem televízor aj rádio a oddýchnem si.
Zavrel oči a v tom počul, neustále opakovanie, tik-tak-tik-tak-tik-tak... To už nevydržal, zobral nástenné hodiny zo steny, hodil ich o zem a rozbil ich.
Nahnevaný si ľahol a povedal: Teraz, tu už bude konečne ticho. Zavrel oči a počul ako mu búši srdce buch-buch-buch, ozývalo sa mu v tele, stále viac a viac.
Ponaučenie z príbehu je jednoduché, vnútorný pokoj nenájdete v lese, na lúke ani doma, ale len vo svojom vnútri. Tam sa nachádzajú odpovede na všetky vaše problémy. Vnútornú harmóniu musíte nájsť sami. Les, lúka ani ticho bytu, to nedokáže.
Autor: Pre Afi.sk Pavlína Příbramská
Koláž: Afi.sk