Český herec Pavel Kříž sa preslávil aj na Slovensku. Najmä vďaka filmovej úlohe Štěpána Šafránka vo filmoch o Básnikoch. Teraz prichádza do kín už šiesty diel filmovej série s názvom Jak básnici čekají na zázrak. S Pavlom Křížom sme sa osobne stretli a porozprávali. V exkluzívnom rozhovore sa okrem iného dozviete aj to, prečo nesmie hovoriť o svojej manželke.
Málokto na Slovensku vie, že Kanada je vašim druhým domovom. V roku 1987 ste emigrovali do Severnej Ameriky a vo Vancouveri ste vyštudovali psychológiu. Pracovali ste ako psychoterapeut v domovoch pre seniorov. V Čechách ste sa nikdy nechceli venovať psychologickej praxi?
"Nie. Nemohol by som. Myslím si, že v Čechách, by ma ako psychológa nikto nebral vážne. Tu ma poznajú ako herca. Vyštudoval som konzervatórium, tak sa toho držím."
Ako si v Čechách zvykla vaša manželka, kanadská ilustrátorka Bonnie Glover?
"Ja o nej nemôžem hovoriť. Nie, že by som nechcel, ale nemôžem. Keď sme sa spoznali vôbec nevedela, že som bol herec. Ja som jej to nikdy nepovedal. Keď zistila, že idem natáčať filmy do Česka a som tu populárny, povedala mi: „Rob si, čo chceš, ale nás z toho vynechaj“. O rodine nehovorím. Dal som sľub."
Do kín prichádza už šiesty diel „Básnikov“ s názvom Ako básnici čakajú na zázrak. Prvý diel sa natočil v roku 1982. Postupne prichádzali ďalšie. Ak, by vám niekto napríklad v roku 1994 povedal, že ešte o dvadsaťdva rokov natočíte diel „Básnikov“ verili by ste?
"Nie. Každý diel vznikal tak, že nebolo v pláne ďalšie pokračovanie. Každý film mal svoj uzavretý príbeh. Pán Pecháček, ktorý napísal scenáre pre všetky diely „Básnikov“ nie je profesionálny scenárista. On je lekár a píše scenár len vtedy, ak má nápad. Neživí sa písaním scenárov a preto nemusí nasilu písať ďalší diel. „Básnici“ boli aj dôvodom prečo som sa vrátil v roku 1993 z Kanady do Česka. Režisér pán Klein, ma oslovil s ponukou točiť ďalší diel a ja som po rokoch prišiel. Na trvalo som sa v Čechách neusadil. Stále cestujem. Žijem tu aj v Kanade. Patrím do generácie, ktorá nemohla slobodne cestovať a túto možnosť si už nenechám vziať."
Šesť dielov „Básnikov“ zachytáva priateľstvo dvoch kamarátov Štěpána a Kendyho, ktorí sa spoznajú na strednej škole ako osemnásťroční a sú nerozlučnou dvojicou aj keď im je už cez päťdesiat. Sú „Básnici“ svojim spôsobom dôkazom a odkazom, že priateľstvo môže pretrvať desaťročia?
"Určite áno. Keď to priateľstvo stojí za to, tak stopercentne. Je veľmi veľa ľudí, ktorých priateľstvo pretrvalo roky. Priateľstvo, ktoré za to nestojí, alebo je založené len na tom, že ľudia bývajú vedľa seba a potom sa odsťahujú. Nevydrží. Priateľstvo o ktoré stojíte, vydrží celý život a neskrachuje."
Pán Matásek (Kendy) pre vás takým priateľom je?
"Sme spolužiaci z konzervatória poznáme sa od školy. David je výborný herec, hrá v národnom divadle a má skvelú kariéru. Svojim spôsobom je naše priateľstvo zvláštne, pretože sa nestretávame pravidelne. Každý z nás žije inde. Aj keď sa stretneme po dlhšej dobe, tak je to ako keby sme sa videli včera. David je jeden z mála ľudí, takých ľudí nikdy nie je veľa o ktorom viem, že im môžem kedykoľvek zavolať, keby som mal nejaký problém a on by mi prišiel pomôcť. Ja by som pre neho urobil to isté. A to považujem za priateľstvo. Nemusíte sa vidieť každý deň, ale viete, že ten človek, tu pre vás vždy je."
V každom diele hexelógie mal Štepán Šafránek jednu lásku. Ku ktorej z herečiek ste mali ľudsky a kamarátsky najbližšie?
"To vám predsa nemôžem prezradiť. Bolo tam šesť, krásnych dievčat a skvelých herečiek. Nemôžem jednu vyzdvihnúť, to by džentlmen nikdy neurobil. Všetky boli nádherné a skvelé kolegyne."
K filmovým básnikom neodmysliteľne patria hlášky a citáty, ktoré medzičasom už zľudoveli. Pravou, Štepánku, pravou. I vůl si zaslouží úctu, když má funkci a mnoho ďalších. Ktorý výrok bol váš najobľúbenejší?
"Tie, ktoré som používal rád, sú dnes už neaktuálne, pretože sa zmenil režim. Ale spomínam si, že v prvom diele bola jedna scéna, ktorú nakoniec vystrihli, pretože sa nepáčila súdruhom a režim si to neželal. V tej scéne odznela táto hláška: „Zapoj se chlapče, zapoj. Zapoj se z vesela. Posudek nedostane, ten kdo nic nedělá“. Táto hláška sa mi veľmi páčila a citoval som ju často, ale dnes to už nemá zmysel, pretože ten režim padol."
Prvý film Jak svět přichází o básníky sa natočil v roku 1982 zatiaľ posledný diel Jak básnici čekají na zázrak v roku 2016. Je to svojim spôsobom zázrak?
"Medzi „Básnikmi“ boli vždy veľké pauzy. Šiesty diel Ako básnici čakajú na zázrak prišiel až po dvanástich rokoch. Je to zázrak, pretože v Česku je taká situácia, že na české filmy diváci do kina príliš nechodia. Každý diel mohol vzniknúť len preto, lebo ľudia do kina prišli a mali záujem. Svojim spôsobom to zázrak je, udržať si priazeň divákov tak dlho. Ale pre mňa osobne je zázrak, každý nový deň, že žijem, že som tu, že svieti slnko."
Vo všetkých šiestich filmoch sú scény, keď sú obyčajné momenty zo života zobrazené tak, že si divák nakoniec uvedomí, že to v skutočnosti vôbec nie je obyčajný moment...
"Áno, niečo na tom bude. Ja sa na svoje filmy nepozerám, takže to nedokážem takto posúdiť. Ale sľúbil som si, že raz keď budem na dôchodku, tak si všetky diely „Básnikov“ pozriem jeden po druhom. Na každý film mám veľmi veľa spomienok. Ako vznikal, kde sa natáčalo a samozrejme na ľudí, niektorí z nich tu už bohužiaľ nie sú. Ja mám totiž zaznamenaných tridsať rokov svojho života a to je tiež zázrak za ktorý som vďačný."
Hexelógia Básnikov má štyri ústredné postavy, bez ktorých, by žiadny diel nemohol vzniknúť, to ste Vy, pán Matásek, Pecháček a pán Klein. Ako sa vám podarilo vždy sa dohodnúť na pokračovaní a neskončili ste po druhom alebo treťom filme, ako to v niektorých prípadoch býva?
"David Matásek hovorí, že „Básnici“ sú pre nás povolávací rozkaz. Mojou jedinou zárukou a dôvodom, prečo som natočil ďalší diel je scenárista Ladislav Pecháček a režisér Dušan Klein, bez nich by som do toho nešiel. Keď ďalší diel tak jedine s nimi."
Autor: Afi.sk
Foto: Continental film, archív
